Žil raz jeden starý včelár, ktorý choval veľa včiel a staral sa o množstvo úľov. Všetky úle vlastnoručne vyrobil a trvalo naozaj veľmi dlho, kým postavil domy všetkým včelám. Tie sa mu odvďačili tým, že opeľovali celú jeho záhradu, a tak zabezpečovali, že každý strom aj krík mal chutné plody. Navyše, lietali aj do okolitých lesov a lúk, a preto nikdy nemal núdzu o kvalitný med na celý rok. S medom sa, samozrejme, so včelami delil, ako sa na dobrého včelára patrí.
Takto žili spoločne v priateľstve dlhé roky, až kým jedného dňa neprišiel zlodej. Ten veľmi dobre vedel, že musí vystriehnuť chvíľu, keď včelár nebude pri úľoch a zároveň, keď včely budú lietať vonku a zbierať peľ z kvetov. Učupený v kroví čakal na ten správny moment.
Blížilo sa poludnie, včely už dávno vyleteli na lúky, včelár maľoval úle a kosil okolo nich trávu. Keď bolo slnko presne nad ich hlavami, vybral sa včelár na obed. Položil náradie a odišiel. To bol ten správny čas pre zlodeja. Keďže nevedel otvoriť úle, tak ich všetky porozbíjal a povyťahoval z nich medové plásty.
Keď sa včelár vrátil, čakala ho spúšť. Všade boli porozhadzované plásty, rozlámané úle a med pokradnutý. Včelár pobehoval medzi rozbitými úľmi držiac sa za hlavu a pozeral, čo by sa ešte dalo zachrániť. Neostávalo mu nič iné, len sa dať do práce a všetky úle opraviť. Zašiel do dielne, aby si narezal drevené dosky ako základ nových domov pre včely. Narezané dosky potom zobral so sebou a začal z nich skladať hotové úle. Najprv vyčistil miesto po zničenom úli a na jeho základoch postupne vznikol nový dom podľa pôvodných starých plánov, aby to včely nezmiatlo. Úľ potom natrel takou istou farbou, ako bol pôvodný.
Lenže práve vtedy sa včely vracali z lúk a z výšky videli…
