Uzimený ľadový medveď

V zoologickej záhrade žil ľadový medveď Ondrej. Veľmi rád plával v bazéne, hral sa s kruhom a pochutnával si na šťavnatých rybách. Často sa váľal na slniečku a vyhrieval si kožúšok.

Možno sa trochu čudujete. Ľadový medveď a slniečko? Nie je to nejaký omyl? Mal by predsa zbožňovať sneh a ľad. Ibaže Ondrej taký nebol. Len čo sa zatiahlo a začalo fúkať, skončilo sa teplé letné obdobie, on až do jari nevystrčil zo svojho pavilónu ani špičku ňufáka. A keď sa ochladila voda v bazéne? Tak do tej by ho nikto nedostal.

„Ach jaj, už aby zase hrialo slniečko,“ povzdychol si Ondrej hľadiac z okna. „Moji susedia, medvede hnedé, to majú zariadené oveľa lepšie ako ja. Na jeseň tvrdo zaspia a prebudia sa až na jar. Celú tú protivnú zimu jednoducho predrichmú.“ Ondrej mudroval, šál omotaný okolo krku a v hrnčeku horúce kakao.

Ošetrovateľom sa to ani trochu nepáčilo. „Ten náš medveď je poriadne chúlostivý. Ako by sme ho len mohli naučiť mať rád zimu?“ premýšľali a začali skúšať všetko možné. Napríklad dať Ondrejovi na jedenie zamrznuté ryby, umiestniť mu do pavilónu ľadovú sochu alebo do vonkajšieho výbehu postaviť vianočný stromček, či ho to nevyláka. Ale on všetkým ich pokusom vytrvalo odolával.

„Nedá sa nič robiť, tu už pomôže iba cesta na severný pól,“ usúdili nakoniec unavení ošetrovatelia a dúfali, že keď sa Ondrej pozrie do svojej pôvodnej domoviny, prebudí sa v ňom aj láska k zime a snehu. Stačilo zabaliť pár rybích konzerv, vybaviť medveďovi pas a mohlo sa ísť.

„Nemôžem sa dočkať, kedy uvidím krajinu svojich starých rodičov!“ tešil sa Ondrej a nadšene pozoroval morské vlny z okienka zaoceánskej lode. Nevedel totiž, čo ho čaká. Keď loď neskôr zakotvila pri velikánskom rozseknutom ľadovci, vysadila tam pasažierov a zatrúbila im na rozlúčku,…