Strašidelný príbeh o opičej labke

Bol chladný večer a za oknami zúrila búrka. Whiteovci sedeli vo svojom útulnom domčeku a trávili čas pri pukotajúcom ohni. Pani Whiteová čosi vyšívala, zatiaľ čo pán White so synom Herbertom v dobrej nálade hrali šach.

Odrazu sa ozvalo zaklopanie na dvere.

„Vydržte!“ zavolal pán White. „Už idem, už idem!“ Otvoril dvere, aby vpustil dovnútra svojho starého priateľa, pána Morrisa. Tí dvaja sa nevideli už celé veky, keďže Morris trávil veľa času v zahraničí.

Zvítali sa a potom spoločne sedeli pri fľaši whisky, pričom pán Morris im rozprával svoje dobrodružstvá z pobytu v Indii.

Pánovi Whiteovi však neuniklo, že jeho priateľ vyzerá byť akýsi nesvoj. „Morris, vari sa niečo prihodilo?“ opýtal sa ho.

Jeho priateľ prikývol a vytiahol z vrecka voľajakú malú, sivú vecičku. Ukázal im ju, ale nepustil ju z rúk. Nikomu nedovolil, aby sa jej dotkol.

„To je opičia labka. Dostal som ju od indického fakíra, zbožného človeka,“ pán Morris zvieral v ruke malinkú mumifikovanú labku, a všetky pohľady sa upierali na ňu, „údajne chce ľudí naučiť, aký je osud nezvratný a neradno sa ho pokúšať zmeniť. Povedal mi, že táto labka splní trom ľuďom po tri želania. Takto vraj zistia, akú má osud nesmiernu silu.“

Pán White sa spýtavo pozrel na svojho priateľa. „Ale ako sa dostala k tebe, Morris?“

Do Morrisových očí sa vrátil ustráchaný výraz. „Najprv som ju dal istému mužovi. Ale ten si želal umrieť. Potom... potom som si želal tri veci ja. A teraz... teraz neviem, čo s ňou robiť! Už som ju išiel predať, ale nechcem, aby niekoho ďalšieho postihla tá kliatba!“

„Tati!“ vyhŕkol Herbert vzrušene. „Prečo si ju nevezmeš? Stačí si len pomyslieť! Tri želania, a mohol by si mať čokoľvek, čo sa ti len zachce!“

Pán White sa usmial a potriasol hlavou. „Ale ja mám predsa všetko, čo potrebujem. Som…