Bolo studené októbrové ráno. Všetky domy na ulici boli ešte tiché a ich štvornohí obyvatelia sladko spali. Teda všetci okrem malej bielej sučky, ktorá už zvedavo vykukovala z búdy. Ako každý deň, zaujato pozorovala nebo rozťaté bielymi pásmi, čo na ňom zanechali lietadlá. Vtedy si všimla jedno obrovské lietadlo, ktoré práve zaťahovalo podvozok a zamierilo k výšinám. Nahlas zaštekala, aby prebudila svojich psích kamarátov zo susedstva:
„Pepi, Fliačik, vstávajte! Pozrite sa na to obrie lietadlo! Kam asi letí? Aké to asi je, vidieť zem z takej výšky? Kiežby som to tiež niekedy mohla zažiť...“ kňučala túžobne.
Ale ostatné psíky kamarátkino nadšenie nezdieľali. Pepi od susedov sa len namrzene zahniezdila v teplom pelechu, a kým zase zaspala, zavrčala:
„Nechápem, prečo strácaš čas snívaním o takých hlúpostiach, Polárka. Nechaj ma spať.“
Polárka však nedbala na kamarátkino mrzuté vrčanie a šibko vyskočila zo svojho pelechu. Nesmie strácať čas. Poslušne počká, či jej majitelia donesú niečo pod zub, a potom sa vyberie za mesto na prieskum. Polárkin pán sa totiž o svojho psíka poriadne nestaral. Občas ho zabudol nakŕmiť, a keď utiekol z dvora, nikdy ho nehľadal.
Dnes bol jeden z lepších dní a Polárka dostala aspoň niekoľko kostí. Hladne sa pustila do ohrýzania, ale mysľou už bola úplne inde.
Sučka nemohla prestať myslieť na to veľké lietadlo a netrpezlivo čakala, kým jej majitelia odídu do práce. Len čo dom stíchol, šikovne podliezla plot a vydala sa ulicami tým smerom, odkiaľ stroj letel. Čoskoro sa dostala za mesto, až prišla k vysokému plotu. Tam zbadala niečo, čo ešte nikdy nevidela.
Stála tam obrovská budova bez okien, zato s hromadou trčiacich vecí. Polárka nepoznala ich názvy, no ľudia ich volali antény a satelity. Keď zvedavo prešla okolo plota ešte ďalej, zbadala niečo neskutočne nádherné! Za budovou sa týčilo…
