Prečo vyje kojot na mesiac?

Kedysi dávno, pred mnohými rokmi vyzerala zem inak, ako ju poznáme dnes. Medzi zvlnenými kopčekmi sa rovnako hadili striebristé rieky. Zelené lesy si vo vánku šepkali najtajnejšie odkazy. Aj slniečko každé ráno rozlialo svoj zlatý úsmev po celom kraji. Napriek tomu našej zemičke niečo chýbalo.

Nenašli by ste vtáčika, ktorý by zrána potešil svet veselou pesničkou, ani lúčneho koníka, čo by radostne hopkal zo stebla na steblo. Zem bola pustá a prázdna. Pýtate sa, ako je to vôbec možné? Kam sa všetci podeli?

Nuž, všetky zvieratká vtedy bývali na oblohe pod dohľadom mesačného pána. Ten na ne cez deň dával pozor a v noci, keď zaspali, strážil prekrásnu zem pod sebou.

Aj kojotovi sa svet dole veľmi páčil. Občas, keď nemohol spať, pozoroval rozľahlé lúky alebo vlniace sa hladiny vôd.

„Nádhera, však?“ začul hlas blížiaceho sa zajaca.

„Kamarát, ako by som si prial sa tam raz pozrieť... Aspoň na chvíľu,“ povzdychol si kojot.

„Ja tiež. A čo nám bráni?“ podotkol zajac šibalsky.

„To predsa nemôžeme. Mesačný pán by sa hneval.“

„Vytratíme sa v noci. Kým sa rozvidnie, budeme späť. Ani si to nevšimne.“

„Ale ako sa dostaneme dolu?“

„Starý orol nás znesie na krídlach a potom nás opäť vynesie na oblohu.“

„Nebude to nebezpečné?“ zneistel kojot.

„Tak chceš sa dostať dolu, alebo nie?“

„Chcem... a veľmi!“

„V tom prípade sa niet čoho báť, uvidíš,“ uistil ušiak kamaráta.

Na druhý deň po zotmení vyrazili na cestu. Mlčky sa prikradli k orlovi, ktorého presvedčili, aby im pomohol.

„Nastúpte!“ Orol roztiahol obrovské ​​krídla. Potom sa rozletel k zemi. Svištiaci vietor hladil kojota so zajacom po lícach.

„Taká nádhera!“ zajasal kojot, keď pristáli.

„Je to ešte lepšie, ako som si predstavoval,“ pochvaľoval si zajac a vydal sa k potôčiku.

„Počkaj!“ Kojot sa za ním rozbehol.…