Kúzla v električke

Na sídlisku stál celkom obyčajný panelák a v ňom žil chlapec, ktorý bol... nuž, trochu iný ako ostatní. Volal sa Marek. Už odmalička najradšej ukazoval bacuľatým prstíkom na to či ono a vedel sa veľmi hlučne prejaviť, keď to nedostal.

„Ty si ale nezbedník,“ hovorili rodičia, s úsmevom sa skláňajúc nad kočíkom. Marek sa na nich len zaškľabil a vyplazil jazyk.

Prvé slovíčko, ktoré sa naučil, bolo „chcem“, veľmi rýchlo nasledované slovom „nechcem“.

Ako rástol, stále sa iba hral, ​​nikdy nikomu nepomohol. Ani sedieť v škole a počúvať ho nebavilo a naučil sa tam jedine odvrávať. Mamička už bola z neho celá zúfalá, ale prosby nezaberali. Z nezbedného chlapčeka sa stal prvotriedny grobian.

Jedného dňa šiel Marek zo školy ako obvykle. Električka bola plná a on len tak-tak obsadil posledné voľné miesto. Domov to mal iba dve zastávky a už sa tešil, ako si zahrá hru. Na učenie ani nepomyslel.

Do vagóna pristúpila staršia dáma. Bola oblečená v dlhých svetlých šatách a sivé vlasy mala spletené do drdola. V rukách držala veľkú tašku.

Marek si pomyslel, že vyzerá ako strašiak do kapusty. Odvrátil sa k oknu a schválne sa tváril, že ju nevidí.

„Chlapče,“ oslovila ho dáma škrípavým hlasom, „mám ťažký nákup, pustíš ma, prosím, sadnúť?“

„Mne sa vstávať nechce!“ odsekol Marek.

Dáma sa naňho pozrela zelenými očami. „No ako myslíš... Marek.“

Chlapec sa k nej vyplašene otočil a vyjachtal: „Vy poznáte moje meno?“ Táto zvláštna pani sa mu páčila čím ďalej, tým menej.

Dáma sa nepatrne usmiala, čosi si pre seba zamrmlala a potom prstom zakrúžila vo vzduchu. Marek jej chcel už-už odvrknúť, aby vypadla, ale z úst mu vyletelo: „Ospravedlňujem sa, prosím, posaďte sa.“

Kým si stačil uvedomiť, čo to vlastne povedal, jeho nohy ho zdvihli zo sedadla…