Cap a baran

Bol raz jeden muž so ženou. Mali oni jedného capa a jedného barana. A predstavte si, ten cap s baranom boli veľkí priatelia – kam šiel cap, tam šiel aj baran. Cap do záhrady po kapustu a baran hneď za ním. Cap sa vybral do sadu na jablká a baran mu bol okamžite v pätách.

„Ach, žena moja,“ sťažoval sa muž, „vyžeňme my toho barana a capa, veď nám všetku úrodu požerú. Practe že sa, nech vás tu už nevidím!“

Keď tí dvaja začuli, ako muž hromží, hneď sa pobrali z dvora. Ušili si kapsu a pošli do sveta.

Išli si, išli, keď tu zrazu vidia, že uprostred poľa čosi leží. Vyzeralo to ako vlčia hlava. Keď sa tomu prizreli bližšie, bol to len akýsi kameň obrastený machom, ale namojveru vyzeral ako naozajstná vlčia hlava.

Cap povedal baranovi: „Zober, baran, tú hlavu, lebo ty si mocný.“

Ale baran na to: „Oj, zober ju radšej ty, capku, lebo ty si smelý. Ja sa jej bojím.“ Nakoniec ju vzali spoločne a hodili do kapsy.

Išli si, išli, keď tu zrazu v diaľke zazreli oheň.

„Poďme aj my tým smerom,“ povedali si. „Tam prenocujeme, pekne pri ohni, aby nás vlci nezjedli.“ Ale keď tam prišli, čo nevidia: veď to pri ohni vlci kašu varia!

Ujsť už nebolo kam, a tak sa teda vlkom slušne pozdravili: „Dobrý deň, páni!“

„Dobrý, dobrý!“ potešili sa vlci a tesáky sa im zaleskli. „Kaša ešte nezovrela – ej, bude z vás dobré mäsko!“

Och, ako sa cap naľakal! A baran – ten sa už dávno od strachu triasol.

Vtom sa cap zamyslel a čosi mu napadlo: „Podaj že mi, baran, tú vlčiu hlavu, čo máš v kapse!“ Baran hneď vytiahol kameň z kapsy.

„Ale nie túto, podaj mi tú väčšiu!“…