Batoľa vie, či s niekým zdieľate špeciálnu väzbu. Zistí to podľa tejto zvláštnej veci
Čo myslíte, odkedy je dieťa schopné rozpoznať, či s niekým zdieľate nejakú silnú citovú väzbu alebo nie?
Kto by to len nepoznal? Zatiaľ čo kedysi dávno ste si predstavovali rodičovstvo ako cez ružové okuliare, teraz po byte nahnevane pobehuje malé tornádo a je rozhorčené, že nemôže maľovať po stenách. Alebo ste mu natreli chlieb – chcelo ho predsa nenatretý. Alebo to bolo včera a dnes natretý byť mal? Mal, ale chcelo si ho natrieť samo. A keď už to vyzeralo, že bude lepšie, dali ste nôž od masla do umývačky. Chcelo ho tam predsa dať SAMO!
Poznáte tieto chvíle možno až príliš dôverne? Prečítajte si o hroznými príbehmi opradenom období vzdoru.
Je normálne
Pre rodičov je to síce obdobie zježených vlasov a kruhov pod očami, ale je to skrátka vývojová fáza, ktorou si prechádza každé dieťa. Niektoré s výraznejšími prejavmi, iné s miernejšími. Tak či onak, vzdor je predsa len v poriadku. Rozhodne nejde o žiadnu výchovnú chybu, ako občas naznačujú vševediaci okoloidúci, ani o „zlý charakter“, ako sem-tam nezabudnú poznamenať uštipačné tety z piateho kolena. Najvýraznejšie býva toto obdobie medzi druhým a tretím rokom.
Prečo?
V batoliacom období sa deti veľmi rýchlo rozvíjajú. Sú čoraz samostatnejšie a postupne narastá ich autonómia. Dokážu sa samy najesť, ísť na záchod, obliecť sa, bez väčších ťažkostí sa dorozumejú... Veľa toho zvládnu samy a majú tiež obrovskú túžbu všetko vyskúšať. Vďaka vývoju myslenia začínajú vnímať samých seba ako samostatnú jednotku. Už o sebe nehovoria v tretej osobe a viac si uvedomujú, že majú svoje vlastné priania a môžu o sebe rozhodovať samy. Preto stále počúvame „ja sám“ alebo „nie“. Deti sa potrebujú vymedziť, ohmatať si, kde sa končia ich hranice. Potreba uplatniť vlastnú vôľu je taká silná! To so sebou, bohužiaľ, často prináša náraz a neúspech. Dieťaťu sa niečo nedarí, nedostane, čo chce, realita sa rozchádza s jeho predstavami – a prichádza frustrácia. Deti v tomto veku však ešte nedokážu s frustráciou bojovať inak, než silnou emočnou reakciou, teda krikom, plačom, hnevom. Prichádzajú povestné scény na podlahách supermarketov a kdekoľvek inde.
Čo s tým?
Čo robiť, aby celá rodina prežila obdobie vzdoru v zdraví? Ba čo viac, aby si ho mohli všetci ešte aj užiť?
1. Zachovajte pokoj
Je to ťažké. Pekelne ťažké. Keď už päťdesiatykrát počujete „nie, ja sám“ a čakáte, celí spotení, či sa batoľaťu podarí zapnúť si bundu, to posledné, čo cítite, je pokoj. Alebo keď sa vaše dieťa váľa s krikom na chodbe, pretože sused stisol tlačidlo výťahu sám. Bez vnútorného pokoja však situáciu vyriešite len ťažko. Naša vlastná zlosť často iba prilieva olej do ohňa, ako keď dávate na rádiu vyššiu hlasitosť. A nebýva to len zlosť – zrejme zažívate aj bezmocnosť, hanbu alebo strach. Skúste zahnať myšlienku „čo si len ľudia pomyslia“, predýchať vlastné emócie a potom dieťaťu stručne a zrozumiteľne vysvetliť, čo od neho chcete. Nezľahčujte situáciu, nezosmiešňujte ho. Čo nám pripadá ako malichernosť, môže byť pre dieťa práve stredobodom vesmíru. Skúste vždy hovoriť, čo má robiť, a nekomunikovať v zákazoch. Namiesto „neváľaj sa po zemi“ povedzte napríklad „vstaň a skúsime zas kúsok prejsť“.
2. Stanovte hranice a trvajte na nich
Mohlo by sa zdať, že dieťa, ktoré si môže robiť, čo chce, je najšťastnejším dieťaťom na svete. Opak je však pravdou. Hranice dodávajú deťom pocit bezpečia, sú to múry, o ktoré sa môžu oprieť, s ktorými môžu počítať a o to pokojnejšie a slobodnejšie sa pohybovať v priestore, ktorý im vymedzujú. Dôležité je však hranice nastaviť dobre a pevne. Ak raz televíziu zakážeme a inokedy ju pod detským nátlakom povolíme, vysielame jednoduchú správu: Nemusíš veriť tomu, čo hovorím – stačí, keď budeš chvíľu otravovať alebo plakať, a dostaneš, čo chceš. Dieťa bude neisté a bude nepochybne zakaždým skúšať, či náhodou neustúpite aj nabudúce. Preto je lepšie pravidlá od začiatku nastaviť tak, aby sme mali manévrovací priestor a mohli riešenie nájsť spoločne s dieťaťom.
3. Podporte ich v samostatnosti
Deti si potrebujú skúšať novonadobudnuté zručnosti. Sú nadšené z každého svojho pokroku, pretože sa im konečne darí byť viac a viac ako ich vzory – vy. Podporte ich tým, že im zveríte činnosti, ktoré už samy zvládnu. Namiesto rozkazu ich poproste o pomoc. Vždy je lepšie povedať „Zaves si tú bundu, prosím“ ako „Ty si si tú bundu zase nezavesil, okamžite to choď urobiť!“
Dovoľte im robiť chyby. Niekedy je potrebné počítať nie do desať, ale do sto, no vypláca sa to. Rozlialo dieťa vodu? Než sa pustíte do karhania, počkajte, čo s tým samo vymyslí. Možno budete prekvapení, keď sa samo od seba vyberie po handru, aby mokrú podlahu utrelo.
Túžbu po autonómii uspokojujte kdekoľvek, kde to len ide. Dovoľte im vybrať si tričko a nohavice, rozhodnúť, či chcú omáčku s cestovinami zmiešať, alebo dať zvlášť… Sú to drobné detaily, ale robia obrovský rozdiel.
4. Rešpektujte ich
Mnoho konfliktných situácií vychádza z toho, že rozhodujeme bez ohľadu na dieťa. Jednoducho predpokladáme, že sa nám hneď prispôsobí. Deti predsa majú počúvať, no nie? Lenže my tiež nemáme radi, keď nás niekto vyruší pri nejakej činnosti a ešte od nás niečo požaduje. Napríklad na odchod z ihriska ich upozornite dopredu: „Ešte sa päťkrát šmykneš a pôjdeme, musíme uvariť niečo dobré na obed.“ Mnohým deťom pomáha odrátavanie času („ešte päť minút, ešte tri minúty“). Dôležité je dať im čas na dokončenie činnosti, ktorej sa práve venujú.
5. Pracujte s hnevom
Hnevu sa asi nikdy úplne vyhnúť nedá. Je dobré mať na pamäti, že hnev nie je zlý. Je to základná emócia, čo dieťaťu pomáha vymedziť sa v situácii, ktorá sa neodohráva podľa jeho predstáv. Pri samotnom záchvate hnevu nemá zmysel na dieťa kričať alebo ho dokonca biť. Dávali by ste tým len priechod vlastnej zlosti – a tá ešte vyživí plamene detského hnevu. Rovnako sa nesnažte o rozumnú debatu. Proste s ním buďte, aby vedelo, že ho máte radi, nech sa deje čokoľvek.
Od rodiny, kamarátov, známych aj neznámych na internete sa dozviete množstvo tipov, ktoré môžu a nemusia práve na vaše dieťa zafungovať. Skúste si prečítať aj článok o hneve a práci s emóciami. A ak by ste mali pocit, že skutočne nič nezaberá, nebojte sa obrátiť na detského psychológa. Ten s vami situáciu preberie a spoločne vymyslíte, čo by vášmu dieťaťu a vám pomohlo.