Vločky

Vysoko nad našimi hlavami sa voda mení na paru. Tá stúpa vyššie a vyššie, a cestou stretáva prach a peľ. A okolo nich sa para mení na ľadové kryštáliky. Keď je kryštálikov veľa, narážajú do seba, spájajú sa a vytvárajú vločky. Tie vytvoria mrak, a keď je mrak ťažký, začne snežiť a snehové vločky padajú na zem.

„Poďte, sestričky, už prichádza náš čas. Pekne sa chyťme za ruky a šup! Keď poviem tri, štyri, tak skočíme, dobre?“ povedala najodvážnejšia vločka.

„Super, super!“ poskakovali nedočkavo ostatné vločky – každá iného tvaru, každá odlišná a krásna. Nenašli by sa medzi nimi dve rovnaké.

„Tri-šty-riiii,“ vločky sa pustili a leteli vzduchom.

„To je nádhera, však?“ smiali sa jedna cez druhú.

„Áno, je to krásne.“

„Pozrite, čo to tam letí? To je tiež vločka? Je akási veľká, fíha. A aký divný zvuk vydáva,“ čudovali sa drobné vločky.

„To nie je vločka,“ zasmiala sa jedna z nich, tá skúsenejšia – lebo nebola vločkou prvýkrát, „to je predsa lietadlo.“

„Lieta… čo? Vidíme, že lieta, ale čo je to dlo?“ čudovali sa ostatné vločky, ktoré boli na svojom prvom výlete.

„Je to taký stroj, ktorým sa prevážajú ľudia z jednej krajiny do druhej.“

„Ach, jaj, aj tak tomu vôbec nerozumiem,“ povzdychla si voľaktorá, „neviem, čo sú to ľudia. Ani krajina a ani stroj.“

„Netráp sa, postupne sa všetko dozvieš. Teraz si hlavne vychutnávaj tú krásu.“

Vločky snežili a užívali si let. Chvíľku bolo ticho, kým ktorási vločka-nováčik opäť niečo nezbadala.

„Čo je to pod nami, také veľké modré?“

„To je more. Taká veľká voda. Aj z nej vznikáme. Voda sa z mora vyparuje, a keď je veľmi chladno, tak sa tam hore postupne mení na nás – vločky,“ poučovala ju skúsenejšia vločka.

„Vieme, vieme. Nemusíš nám všetko vysvetľovať,“ chichúňala sa ďalšia.

Zrazu sa dvihol vietor.

„Jaaj, vetrík,…