Štyria figliari

Bola raz jedna malá dedina a v nej žili štyria figliari. Radi vysedávali v miestnom hostinci a vymýšľali si kadejaké príbehy, uveriteľné aj neuveriteľné. V jeden večer sa do hostinca zatúlal pocestný, ktorý vyzeral veľmi zámožne, pretože mal na sebe drahé šaty. Figliari si zaumienili, že ho o tie šaty oberú. Dali sa s ním do reči a jeden z tých štyroch prefíkancov navrhol, aby s nimi súťažil v tom, kto vyrozpráva ten najčudnejší a najneuveriteľnejší príbeh. Jediná podmienka bude, že príbehu musia všetci ostatní uveriť. Kto neuverí - prehráva a musí odovzdať svoje šaty.

Pocestný bez váhania prikývol a figliari sa víťazoslávne zasmiali. Považovali ho za blázna, keď s niečím takým súhlasil. Nevyzeral na to, že by vedel rozprávať neuveriteľné príhody a keby aj vedel, ani tak neprehrajú - jednoducho povedia, že jeho príhode veria. Zavolali krčmára, aby robil sudcu, a keď bolo všetko dohodnuté, pustil sa prvý z figliarov do rozprávania.

,,Raz večer, keď som išiel z jednej zábavy domov, vyhodil som svoj klobúk tak vysoko, že ostal visieť na polmesiaci. Dlho som nevedel, ako ho dostať späť, ale napokon som vyhútal toto: Zobral som dlhé lano so slučkou na konci a vyhodil ho až tam hore k mesiacu. Keď sa slučka oň zachytila, začal som ťahať, kým sa mesiac nerozkýval a klobúk z neho nevypadol."

Keď dohovoril, pozrel na pocestného, lenže ten uznanlivo kýval hlavou a tvrdil, že figliarovej príhode verí. Takisto všetci ostatní kývali hlavami, že veria. Naliali si vína do pohárov a rozprávať začal druhý figliar.

,,Raz som sa zatúlal v lese a nevedel som nájsť cestu domov. Ako prišla tma, začala mi byť poriadna zima. Išiel som okolo jazera a povedal som si, že sa trochu ohrejem vo vode. Vkročil som do jazera, ale voda bola studená. Neostávalo mi veru nič…