Šalatienka

Kedysi dávno žili v skromnom domčeku s malým dvorčekom muž a žena. Na konci dvora stál vysoký kamenný múr a za ním bola veľká, priam tajomná záhrada. Manželia netušili, komu záhrada patrí. A hoci do nej často nakúkali, nikdy tam nezazreli ani živej duše.

Jedného dňa, za skorej jari, vraví žena mužovi: „Ach, muž môj milý, len si predstav, zazrela som cez škáru v múre čerstvý zelený šalát. Tak veľmi by som si z neho dala!“

Muž by svojej žene rád vyhovel, no v tom čase šalátu ešte nikde nebolo. Z chladnej zeme rašili len prvé jasnozelené púčiky, ale po šaláte zatiaľ ani chýru, ani slychu. Žena však trvala na tom, že nevloží do úst nič iné, len ten šalát, po ktorom tak túži. Odmietala druhé jedlo, a zakrátko začala od hladu chradnúť a blednúť. Muž teda nemal inú možnosť, než sa potajme vydať do susednej záhrady.

Počkal, kým na krajinu sadne noc, a hneď potom sa tichučko a nebadane zakrádal tajuplnou záhradou, aby si odtrhol kus šalátu. Už-už by sa mu to aj bolo podarilo, keď tu zrazu ho schytila akási ruka! Muž stŕpol od hrôzy, vzápätí sa otočil – a tam, priamo pred ním, stojí čarodejnica odetá v čiernom hábe.

„Kto to kradne z mojej záhrady?!“ prehovorila chrapľavým hlasom.

Muž sa jej habkavo snažil vysvetliť, prečo do záhrady vkročil: „Žena mi chradne pred očami… a jedine tento šalát jej pomôže, aby sa jej navrátilo dobré zdravie.“

„Nuž dobre,“ vraví čarodejnica, „naber si z toho šalátu, koľko sa ti ráči. Ale ja tiež čosi chcem. Ja ti darujem šalát a ty mi dáš svoje dieťa.“

Muž sa však tejto zvláštnej prosby vôbec nezľakol – veď predsa žiadne deti nemali. Ľahkomyseľne teda prikývol a už aj sa ponáhľal odtiaľ preč, len aby čo najskôr zmizol čarodejnici z dohľadu.

Hneď ako…