Pred tisíckami rokov sa Slnko a Mesiac rozhodli, že budú žiť spolu. Vychádzali spolu veľmi dobre, a tak si postavili veľký a priestranný dom, kde si spokojne nažívali.
Jedného dňa Slnko hovorí Mesiacu: „Mohol by k nám prísť na návštevu náš dobrý kamarát oceán. Čo povieš?“
Mesiac s radosťou súhlasil, pretože oceán mal vždy rád.
A tak o niekoľko dní zašlo Slnko za oceánom, aby ho pozvalo k nim na návštevu.
„Veľmi pekne ďakujem za pozvanie, ale obávam sa, že som príliš veľký na to, aby som sa zmestil do vášho príbytku,“ zahučal oceán.
Lenže Slnko, aj keď si dobre uvedomovalo veľkosť oceánu, ho ako dobrý hostiteľ ubezpečilo, že miesta majú dosť pre všetkých a že sa u nich určite bude cítiť príjemne. A tak sa napokon oceán nechal na túto návštevu nahovoriť.
Na druhý deň oceán nesmelo zaklopal na dvere domu, kde bývalo Slnko s Mesiacom. Hoci bol dom skutočne poriadne veľký, oceán mal pochybnosti, či sa naozaj zmestí dovnútra. Slnko otvorilo dvere dokorán, a oceán sa začal pomaly vlievať do ich príbytku. Dom sa rýchlo začal zapĺňať vodou z oceánu a Slnko s Mesiacom ho neustále povzbudzovali k tomu, aby neostával pred dverami. Napriek tomu, že dom bol naozaj veľký a priestranný, voda prirýchlo stúpala a o chvíľu už siahala takmer až po okná. Oceán sa veľmi hanbil za svoju veľkosť a neohrabanosť, a tak už radšej ďalej nepokračoval.
No hostitelia ho aj potom ubezpečovali, že je všetko v poriadku.
„Nezostaneš predsa pred dverami, keď si už meral takú dlhú cestu,“ povzbudzovalo ho Slnko.
A tak sa oceán dal opäť do pohybu a voda začala znovu rýchlo stúpať. Čoskoro začala pretekať cez okná. Čím viac sa oceán vlieval do príbytku hostiteľov, tým vyššie museli Mesiac so Slnkom vystúpiť, aby ich oceán nezatopil. Zakaždým si našli vyššie a vyššie…
