Ako Tulák a Čert zachraňovali vtáčatko

Mladý ryšavý kocúrik, ktorému nikto nepovedal inak než Tulák, sa povaľoval na záhrade. Sem-tam lenivo šibol chvostom, aby od seba odohnal dotieravé muchy, a bolo na ňom vidieť, že sa príšerne nudí. Mamička mačka sa o neho síce s láskou starala, ale kocúrikovi chýbalo dobrodružstvo.

Často sa zamýšľal, ako sa asi má chlpatý sused Čert. Keď ho mama učila loviť myši, Tulák sa občas schválne obšmietal okolo plota, alebo naň rovno vyskočil, prechádzal sa po ňom ako po kladine a nenápadne nakukoval, či niekde nezahliadne mohutného čierneho psa. Po Čertovi ale nebolo ani chýru, ani slychu.

Kocúrik uvažoval, čo sa mohlo stať, až sa mu na čele začali robiť vrásky od starostí. Potom si však povedal: „A dosť! Najlepšie bude, keď sa prestanem váľať a pôjdem sa pozrieť, čo je vo veci.“

Vyskočil na nohy a svižným krokom sa vydal na koniec záhrady. Skočil plavnú šípku cez plot a v okamihu sa ocitol v susednej záhrade. So vztýčenou hlavou vyrazil rovno k Čertovej búde. Kocúrik ladným skokom dopadol na strechu búdy a začal pomaly spúšťať hlavu do dverí. Visiaca mačacia hlava toho zachmúreného psa iste pobaví!

„Halóóó,“ zamňaukal roztopašne. Nikto sa však neozval. „Kde ste kto?“ mňaukol Tulák trocha naliehavejšie. „Čert, no tak, kde si?“

„Nazdar!“ ozvalo sa mu zrazu priamo pri uchu.

Tulák zvreskol a rozpľasol sa pred búdou, aký dlhý, taký široký. Keď sa spamätal, zbadal pred sebou pochechtávajúcu sa horu čiernych chlpov.

„Teda, krpáň, ty stále odniekiaľ padáš. A to si hovoríš kocúr?“

Tulák sa otriasol, akoby sa nič nestalo. „Prišiel som sa na teba pozrieť. Dlho sme sa nevideli.“

„Trávim teraz veľa času za domom. Mám tam dosť práce. Poď sa pozrieť!“ a priateľsky olizol ryšavé mača po hlave svojím velikánskym ružovým jazykom.

Kocúrik si pri pohľade na tú obrovskú tlamu pomyslel: Keby toto videla mama,…